Vo finančných systémoch ekonomík majú dominantnú úlohu banky. Zvyčajne sú jediným zdrojom financovania subjektov, ktoré z rôznych príčin nemajú priamy prístup na kapitálový trh. Obdobne plnia depozitnú úlohu voči úsporám drobných vkladateľov. Z toho vyplýva fakt, že i keď štát nemusí brániť pred bankrotom každú jednotlivú banku, musí brániť bankový sektor ako celok.
Ak by neexistovalo zabezpečenie bankových depozít, mohla by zhoršená kvalita bankových aktív vyvolať útok vkladateľov na banku s cieľom získať svoje peniaze ešte pred prípadným krachom banky. Dôsledkom toho by sa zle informovaní vkladatelia mohli začať obávať o svoje vklady v iných bankách, čo by mohlo viesť k panike a k ohrozeniu celého bankového sektora.
Depozity jednotlivých vkladateľov uložené v banke možno zabezpečiť rôznymi spôsobmi, napríklad pomocou prísnych obmedzení bánk. Takýmto opatrením by však došlo k narušeniu funkcieschopnosti bánk a k vzniku vysokých nákladov monitorovania. Inú možnosť predstavuje ručenie za vklady treťou stranou, pričom z rozsahu bankového sektora možno vyvodiť, že ručiteľ by mal mať celoštátnu pôsobnosť. V rozvinutých trhových ekonomikách úlohu ručiteľa plní fond poistenia (ochrany) vkladov. Poistenie vkladov tak predstavuje jeden zo základných pilierov bankovej regulácie. Pri prípadnom úpadku banky totiž vkladatelia neutrpia žiadne, či len minimálne straty zo svojich vkladov. Tým sa zvyšuje nielen ich dôvera v bezpečnosť prostriedkov uložených v bankách, ale i dôveryhodnosť bankového systému.
Spôsob ochrany vkladov v bankovom sektore je v jednotlivých krajinách rozdielny, pričom formálny (explicitný) spôsob poistenia vkladov sa neuplatňuje vo všetkých ekonomikách. Fakticky tak možno systémy ochrany vkladov rozdeliť do dvoch skupín, na explicitné a implicitné.
Pri explicitnom spôsobe je ochrana vkladov upravená zákonom, ktorý definuje, ktoré druhy vkladov, do akej výšky a v akých depozitných inštitúciách podliehajú ochrane, určuje zdroje financovania fondu ochrany vkladov a postupy platné pri riešení úpadku bánk.
Implicitná forma ochrany vychádza z vyhlásení predstaviteľov štátu, alebo z doterajšieho historického pôsobenia vlády v prípadoch bankových bankrotov.
Námietky voči explicitnej forme ochrany vkladov vyplývajú najmä z existencie dvoch sprievodných javov poistenia vkladov, a to morálneho hazardu a nevhodného výberu.
Morálny hazard predstavuje zvyšovanie rizikovosti operácií realizovaných vkladateľmi i bankami. Pretože vkladatelia vďaka poisteniu vkladov získavajú záruku, že peniaze uložené v banke dostanú späť (v celej alebo čiastočnej výške) aj v prípade úpadku banky, môžu upustiť od snahy analyzovať ekonomickú pozíciu banky. Podobne banky môžu realizovať rizikovejšie operácie – prípadné finančné straty poistených vkladateľov vyrovná fond a banky tak nie sú vystavené ani riziku neočakávaných výberov poistených vkladov z dôvodu straty dôveru klientov.
Riziko súvisiace s morálnym hazardom možno čiastočne eliminovať zavedením spoluúčasti vkladateľov na stratách.
Nevhodný výber predstavuje rast pravdepodobnosti vstupu rizikových subjektov do bankového systému. Tieto subjekty sa orientujú na vysoko výnosné a teda aj vysoko rizikové operácie, pričom malá hrozba hromadných výberov poistených vkladov láka tieto subjekty k vstupu do bankovej sféry. U týchto rizikových subjektov je však vyššia pravdepodobnosť úpadku.
Riziko nepriaznivého výberu možno znížiť hlavne vybudovaním vysokých bariér pri vstupe do bankového sektora.
Príspevky do poistného fondu platia vždy banky. V prípade úpadku veľkej banky alebo niekoľkých bánk súčasne môže na vyplácaní poistených vkladov participovať štát, centrálna banka alebo komerčné banky formou dodatočných platieb k základnému poistnému.
Výška základného poistného býva zvyčajne odvedená od nominálnej výšky vkladov fyzických osôb (pretože ochrana sa týka prevažne len ich vkladov) v konkrétnej banke. V niektorých krajinách sú sadzby poistného závislé aj od rizikovosti danej banky.