Inflácia, deflácia, dezinflácia

Definícia pojmu inflácia

Inflácia je stály rast cenovej hladiny. Prejavuje sa poklesom kúpnej sily peňažnej jednotky. Meria sa pomocou cenových indexov CPI (consumer price index), v dnešnej dobe sa preferuje metodika HICP. Inflácia je makroekonomický jav, ktorý sa prejavuje dlhodobým rastom cenovej hladiny tovarov a služieb, prípadne trvalým znižovaním kúpnej sily peňažných jednotiek. Inflácia zmenšuje množstvá tovarov a služieb, ktoré si môžeme kúpiť za peňažnú jednotku. Je to proces vyvolaný poruchami v mikroekonomickej a makroekonomickej rovnováhe, v peňažnej sfére reálnej ekonomiky. Trhové ceny sa v priebehu sledovaného obdobia menia a ich pohyb pri rôznych tovaroch nie je rovnaký. Podstatnou črtou inflácie je skutočnosť, že jej zdroj nie je len v nadmernom dopyte v porovnaní s ponukou, ale aj v cenotvorbe na strane ponuky.

• Inflácia je makroekonomický jav, ktorý zaujíma významné miesto v ekonomickej teórii, predovšetkým v monetaristickej. Je tiež v centre pozornosti každého ekonomického subjektu.
• Infláciu môžeme chápať aj ako proces porúch mikroekonomickej a makroekonomickej rovnováhy vo sfére peňažnej a reálnej ekonomiky.
• O inflácií nehovoríme, ak vzrastie cena určitého tovaru (aj keď ide o veľmi dôležitý tovar, napr. ropa) a tento nárast je kompenzovaný poklesom cien iných tovarov. Na ceny jednotlivých tovarov a služieb pôsobia v trhovej ekonomike rôzne faktory, ceny sú výsledkom interakcie ponuky a dopytu. Inflácia je makroekonomický jav a týka sa cenovej hladiny ako celku a nie jednotlivých cien.
• Cenová hladina vyjadruje úroveň cien všetkých výrobkov a služieb, ktoré sa v hospodárstve v danom čase nakupujú a predávajú. Jej vývoj sa zisťuje cenovými indexmi. Cenový index je vážený priemer individuálnych cien vybraného koša reprezentatívnych výrobkov a služieb v dvoch porovnávaných obdobiach, pričom váha ceny každého tovaru odráža ekonomický význam tohto tovaru.

Miera inflácie na Slovensku od roku 1993

Pozrite si vývoj miery inflácie na Slovensku od roku 1993

rok	miera inflácie HICP (zdroj: ŠÚSR) v %
1993	25,1 %
1994	11,7 %
1995	7,2 %
1996	5,4 %
1997	6,4 %
1998	5,6 %
1999	14,2 %
2000	12,2 %
2001	7,2 %
2002	3,5 %
2003	8,4 %
2004	7,5 %
2005	2,8 %
2006	4,3 %
2007	1,9 %
2008	3,9 %
2009	0,9 %
2010	0,7 %
2011	4,1 %
2012	3,7 %
2013	1,5 %
2014	-0,1 %
2015	-0,3 %
2016	-0,5 %
2017	1,4 %
2018	2,5 %
2019	2,7 %
2020	1,9 %
2021	3,2 %
2022	12,6 % odhad
2023	7,9 % odhad
2024	5,5 % odhad
2025	3,8 % odhad

Zdroj: Štatistický úrad Slovenskej republiky – Inflácia, aktualizované 19. novembra 2022

Aktuálne informácie o inflácii na Slovensku

Aktuálne makroekonomické ukazovatele SR (nezamestnanosť, inflácia, HDP, obchodná a platobná bilancia, …) nájdete na stránke Ekonomika Slovenska.

Cenová hladina

Cenová hladina označuje celkovú úroveň cien a tovarov a služieb, ktoré sa v národnom hospodárstve predávajú a nakupujú. Inflácia je vzrast celkovej cenovej hladiny. S infláciou úzko súvisia ďalšie pojmy, a to sú dezinflácia a deflácia, ktoré nájdete definované v texte nižšie.

Meranie inflácie

Najrozšírenejším meradlom inflácie je index spotrebiteľských cien (CPI), ktorý meria náklady na trhový kôš statkov a služieb. Vypočítava sa na základe cien potravín, šatstva, bývania, paliva, dopravy, zdravotnej starostlivosti, výdavkov na vzdelávanie a iných tovarov a služieb každodennej potreby. Jednotlivé ceny vážime ekonomickým významom daného tovaru.

Ďalším meradlom môže byt index cien výrobcov (PPI), ktorý s patrí medzi najstaršie pravidelné štatistické merania. Meria sa ním hladina na úrovni veľkoobchodu, resp. výroby. Je to veľmi podrobný index, ktorý zahŕňa približne 3 400 rôznych cien tovarov, a to cien potravín, priemyselných výrobkov a banských produktov. Má široké uplatnenie a je často používaným Indexom v hospodárskej sfére.

Za súhrnný cenový index považujeme deflátor GNP, pretože porovnáva nominálny a reálny produkt. Agregátne veličiny – nominálny a reálny produkt sa vypočítavajú priamo a zmena cien sa z nich nepriamo (implicitne) odvodzuje. Ak nominálny produkt určíme ako množstvo finálnej produkcie (Q1)ocenenej cenami bežného roku (p1), reálny produkt sa vypočíta ako súčin Yl a ceny zvoleného východiskového roku (p0). Potom cenový deflátor GNP vypočítame nasledovne: GNP_deflátor = Y1p1/ Y1p0*100%

Ak porovnáme CPI a deflátor GNP, môžeme konštatovať, že deflátor GNP odráža vývoj cenovej hladiny úplnejšie, pretože zohľadňuje zmenu cien všetkých tovarov a služieb a predstavuje súhrnný cenový index. Zhromaždiť údaje o cenách je však jednoduchšie a rýchlejšie ako získať údaje o vývoji produktu. Preto použitie CPI je častejšie a hlavne rýchlejšie poskytuje informácie o vývoji cenovej hladiny.

Základom inflácie, ktorá nadobudla v minulosti chronický charakter, je odlišný mechanizmus fungovania jednotlivých ekonomík. Tieto zmeny boli podmienené následovnými faktormi:

• zánikom automatického regulovania peňažného obehu vo vnútri ekonomík vylúčením zlata z vnútorného peňažného obehu a jeho nahradenie neplnohodnotnou menou, nevymeniteľnou za zlato. Takáto mena má trvalé sklony k znehodnocovaniu;
• monopolizácia ekonomík spôsobila rast cien, dokonca i pri prevahe ponuky nad dopytom;
• odčerpávanie veľkej časti vytvoreného národného dôchodku štátom na neproduktívne, predovšetkým na vojenské výdavky;
• tlakom odborov na zvýšenie miezd v súvislosti s rastúcimi cenami;
• papierovými peniazmi, ktoré sa dostávajú do obehu na základe rastúcich deficitov štátneho rozpočtu a zvyšujúceho sa štátneho dlhu;
• deficitom platobnej bilancie;
• opatreniami zameranými na stimulovanie celkového efektívneho dopytu.

Nové ekonomické podmienky, ktoré sa výrazne odlišujú od predchádzajúceho vývoja, sa stali potenciálnou základňou inflačných procesov. Na rozdiel od inflácie v predchádzajúcom období, súčasná inflácia nemá svoj základ len v peňažnej sfére, t. j. v nadmernej emisii peňazí na krytie deficitu štátneho rozpočtu, ale predovšetkým v poruchách vznikajúcich v reálnej ekonomike v dôsledku zmien v mechanizme jej fungovania. Inflácia má celý rad konkrétnych príčin všeobecného a špecifického charakteru, na základe ktorých rozlišujeme rôzne formy inflácie. Podstatnou a tiež novou črtou súčasnej inflácie je skutočnosť, že jej zdroj nie je len v nadmernom dopyte v porovnaní s ponukou, ale aj v cenovej tvorbe (napr. cenové šoky v 70. rokoch) na strane ponuky.

Z hľadiska príčin inflácie rozlišujeme dopytovú a ponukovú, resp. dôchodkovú a nákladovú infláciu.

Cenový index

Na meranie inflácie sa používajú cenové indexy. Cenový index je vážený priemer individuálnych cien vybraného koša reprezentatívnych výrobkov a služieb v dvoch porovnávaných obdobiach, pričom váha ceny každého tovaru odráža ekonomický význam tohto tovaru.

Medzi najvýznamnejšie cenové indexy patria:

• index spotrebiteľských cien CPI – Consumer Price Index
• index cien výrobcov PPI – Producer Price Index
• deflátor HDP
• index životných nákladov – je založený na výbere tovarov a služieb tvoriacich tzv. spotrebný kôš (položky spotrebného koša a ich váhy nájdete na konci tejto stránky)
• index spotrebiteľských cien CPI , ktorý sa používa na vyjadrenie vplyvu zmien cenovej hladiny na domácnosti a ich životné náklady. Ak CPI má byť schopný poskýtnúť tieto informácie, musí byť skonštruovaný tak, aby zahŕňal ten okruh tovarov a služieb, ktorý je rozhodujúci z hľadiska výdavkov domácností. Musí zahŕňať typické výdavky domácností.

Formy inflácie:

Druhy inflácie z kvantitatívneho hľadiska (rýchlosti rastu cenovej hladiny), t.j. podľa tempa rastu:

1. mierna inflácia
2. cválajúca inflácia
3. hyperinflácia

Mierna inflácia

Mierna inflácia sa nazýva aj plazivá inflácia. Tempo rastu cien neprekračuje tempo rastu výroby. Pohybuje sa od 1% – 10% ročne. Mierna inflácia je charakterizovaná ako jednocifernéročné tempo rastu cenovej hladiny.Často sa označuje ako plazivá. Tempo rastu cenovej hladiny neprekračuje tempo rastu výkonu ekonomiky. Rastie nielen nominálny, ale aj reálny produkt. Mierna inflácia je charakterizovaná ako jednociferné ročné tempo rastu cenovej hladiny. Často sa nazýva aj plazivá inflácia. Je pre ňu charakteristické, že tempo rastu cenovej hladiny neprekračuje tempo rastu výkonu ekonomiky. Rastie nie len nominálny, ale aj reálny produkt. Takáto inflácia je v rámci ekonomického systému akceptovateľná.

Cválajúca inflácia

Pri cválajúcej inflácii tempo rastu výroby zaostáva za tempom rastu cien. Peniaze strácajú kúpnu silu. Ľudia ich držia čo najmenej. Pohybuje sa medzi 10% až 100% ročne. Cválajúca alebo galopujúca inflácia, ktorá znamená dvojciferné až trojciferné ročné tempo rastu cenovej hladiny, teda ceny rastú rýchlejšie oproti výkonu ekonomiky a spôsobuje to veľké ťažkosti v peňažnom obehu. Jej dôsledkom je klesajúca kúpna sila peňazí, čo sa prejavuje aj v správaní ekonomických subjektov. Rastie snaha skracovať držbu peňazí na minimum, t.j. Obyvateľstvo si ponecháva len nevyhnutné množstvo peňažných prostriedkov, lebo tie majú len slabú schopnosť uchovávať hodnotu do budúcnosti. Cválajúca – galopujúca inflácia znamená dvojciferné až trojciferné tempo rastu cenovej hladiny. Ceny rastú rýchlejšie oproti výkonu ekonomiky a spôsobuje to veľké ťažkosti v peňažnom obehu. Jej dôsledkom je klesajúca kúpna cena peňazí, čo sa prejavuje v správaní ekonomických subjektov. Rastie snaha skracovatť dŕžbu peňazí na minimum, t.j. obyvateľstvo si ponecháva len nevyhnutné množstvo peňažných prostriedkov. Peniaze majú len slabú schopnosť uchovávať hodnotu do budúcnosti. Takáto inflácia sa stáva súčasťou kalkulácií pri uzatváraní obchodných kontraktov.

Hyperinflácia

Hyperinflácia je extrémny prípad. Pohybuje sa od 100% – 1.000% ročne. Tempo rastu cien je vysoké a nemá už žiadny súvis s tempom rastu výroby. Ceny sú vysoko nestabilné. Peniaze už neplnia takmer žiadnu úlohu. Vzniká tovarový alebo bartrový obchod, prípadne v krajine prebieha výmena v inej mene. Hyperinflácia, ktorá sa považuje za krajný, extrémny prípad. Je to štvorciferné a viacciferné tempo rastu cenovej hladiny a znamená rozpad peňažného systému a zrútenie hospodárskych väzieb. Cenová špirála sa rozvíja nezávisle od tempa rastu výroby. Peniaze sú znehodnotené, prestávajú plniť svoje funkcie. Hyperinflácia sa považuje za extrémny prípad. Je to štvor a viacciferné tempo rastu cenovej hladiny a znamená rozpad peňažného systému, zrútenie hospodárskych väzieb a podobne. Cenová špirála sa rozvíja nezávisle od tempa rastu výroby. Peniaze sú znehodnotené, prestávajú plniť svoje funkcie (nie sú uchovávateľom hodnoty, z výmenných procesov sú vytlačené tovarovou výmenou – barterom). Aj keď ide o krajný prípad, je sledovateľný tak v minulosti, ako aj v súčasnosti.

Hyperinflácia v Zimbabwe 2008

Zimbabwe v novembri roku 2008 zaznamenalo hyperinfláciu vo výške 80 miliárd percent. Celkovo v roku 2008 dosiahla inflácia v krajine, takmer 89,7 triliardy percent. (89 700 000 000 000 000 000 000 %). Ceny sa zdvojnásobovali v priemere každé tri hodiny. Ráno stála plechovka Coca Coly 50 miliárd zimbabwianských dolárov a večer jej cena narástla až na 150 miliárd dolárov. Zimbabwiansky dolár potom nahradil iný dolár – americký. Krajina sa prepadla do deflačnej špirály, keď klesá produkcia firiem a rastie nezamestnanosť.

Hyperinflácia v Európe a vo svete

V Nemecku bola hyperinflácia po prvej svetovej vojne, v Maďarsku po druhej svetovej vojne. V Bolívii bola v roku 1985 miera inflácie asi 11 749%.

Ďalšie druhy inflácie

Z hľadiska príčin, ktoré infláciu vyvolávajú, môže ísť o infláciu:

• dopytová inflácia,
• nákladová inflácia

Z hľadiska proporcionality, tempa rastu cenovej hladiny, resp. jej očakávania zo strany ekonomických subjektov, možno hovoriť o inflácii:

• proporcionálna inflácia
• neproporcionálna inflácia
• anticipovaná inflácia
• neanticipovaná inflácia
• interná inflácia

Z hľadiska viditeľnosti, resp. zjavnosti, sa inflácia člení na:

• otvorená (zjavná) inflácia,
• skrytá inflácia,
• potlačená (blokovaná) inflácia.

Dopytová inflácia

Dopytová inflácia alebo inflácia ťahaná dopytom (ang. demand-pull inflation) je inflácia, ktorá vzniká v dôsledku toho, že je agregátny dopyt ekonomiky väčší ako agregátna ponuka ekonomiky. Jej opakom je ponuková inflácia (nákladová inflácia).

Ekonomika chce spotrebovať väčšie množstvo produktu ako je schopná vyprodukovať. Agregátny dopyt prudko rastie a prekračuje rámec potenciálneho produktu ekonomiky (výrobný potenciál ekonomiky). Vzniká ekonomická nerovnováha. Ekonomika je nútená reagovať na neustále sa zvyšujúci agregátny dopyt, a to zvýšením cenovej hladiny. Z tohto je odvodený názov: dopytom ťahaná inflácia.

Z hľadiska príčin je potrebné rozlíšiť dve skutočnosti:

• inflačný impulz
• akomodovanie inflačného tlaku

Pri dopytovej inflácií je podstatné, aký impulz ju vyvolal. V tomto prípade vychádza impulz zo zvýšenia niektorej zložky agregátnych výdavkov (spotreby, investícií, vládnych výdavkov alebo čistého exportu). Je to impulz, ktorý ešte nedokáže vyvolať infláciu. Podmienkou inflácie je rast peňažnej zásoby. Keď centrálna banka reaguje na dopytový impulz zvyšovaním peňažnej zásoby, teda akomoduje inflačný impulz, nastáva inflácia.

Inflačná medzera

V rámci dopytovej inflácie je podstatný pojem inflačná medzera. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ide o rozdiel medzi skutočným a potenciálnym produktom.

Hybnou silou dopytovej inflácie je buď nadmerne expanzívna monetárna politika alebo nadmerne expanzívna fiškálna politika. V oboch prípadoch sa spája s rýchlym rastom peňažnej zásoby (ponuky peňazí). V skutočnosti je dopytová inflácia peňažným javom.

Východiskom na pochopenie dopytovej inflácie je pochopenie pojmu inflačná medzera. Ak v ekonomike dochádza k rastu agregátneho dopytu a prekračuje rámec potenciálneho produktu ekonomiky, vzniká ekonomická nerovnováha, resp. napätie medzi agregátnou ponukou a dopytom Ekonomická nerovnováha je zdrojom inflačných tlakov, ktoré môžeme považovať za nástroj obnovy rovnováhy v ekonomike. Agregátny dopyt rýchlo rastie a prevyšuje výrobný potenciál ekonomiky, ceny rastú čoraz rýchlejšie.

Inflačná medzera je rozdiel medzi skutočným GNP (HDP) a potenciálnym GNP. Je to stav krátkodobý a po určitom čase dochádza k návratu na úroveň potenciálneho produktu. Vysoký agregátny dopyt vedie k prerastaniu skutočného produktu nad potenciálny. Rozdiel medzi skutočným produktom (YA)a potenciálnym (YP) je inflačná medzera.

Pri existencii inflačnej medzery chcú domácnosti, firmy i vláda spotrebovávať väčšie množstvo produktu, než je ekonomika schopná dlhodobo produkovať. To však nie je možné a východisko z danej situácie je v podobe inflačných procesov, ktoré prostredníctvom rastu cenovej hladiny redukujú kúpnu silu všetkých ekonomických subjektov. Nech ide o akékoľvek príčiny, dôsledky sú zrejmé. Agregátny dopyt rýchlo rastie až nad výrobný potenciál ekonomiky a cenová hladina prudko vzrastá. Ide o postup od dopytu k inflácií. Proces, ktorý obnovuje rovnováhu, vytvára predstavy, ako keby agregátny dopyt „ťahal“ ceny agregátnej ponuky. Preto takúto infláciu označujeme tiež ako dopytom ťahaná inflácia.

Zvýšenie agregátneho dopytu vzniká posunom krivky AD do krivky ADl vpravo. Bod makroekonomickej rovnováhy sa v dôsledku posunu agregátneho dopytu premiestnil z bodu E0 do bodu El. Tento posun je sprevádzaný infláciou, (posun cenovej hladiny z P0 do P1). Skutočný produkt sa veľmi nemení (posun z Y0 na Y1), ale je nad úrovňou potenciálneho produktu. Mení sa len cenová hladina z P0 na Pl. Je to inflácia ťahaná dopytom.

Príliš veľký rast agregátneho dopytu v porovnaní s agregátnou ponukou je vyvolaný zvýšením výdavkov spotrebiteľov, investorov alebo vlády a v trhovej ekonomike sa prejavuje ako dopytová inflácia. Dopytom ťahaná inflácia vzniká, keď sa krivka AD posúva smerom nahor a doprava a výsledkom je, že mzdy a ceny na trhoch vzrastú. Je prirodzeným nástrojom obnovy makroekonomickej rovnováhy, rovnováhy medzi agregátnym dopytom a ponukou.

Príčiny dopytovej inflácie sa dajú vyvodiť z faktorov, ktoré tvoria agregátny dopyt. Sú to výdavky na spotrebu, výdavky na investície, štátne výdavky a čistý export. Každá z týchto zložiek môže vyvolať infláciu. Napr. nadmerné investičné výdavky spojené s mutiplikačným a akceleračným princípom môžu vyvolať rast agregátneho dopytu v miere, ktorá sa prejaví ako dopytová inflácia.

Mzda je jedným zo základných dôchodkov, prostredníctvom ktorých sa realizuje spotreba. Ak rast nominálnej mzdy prevýši rast produktivity a teda aj skutočného produktu (ktorý môže zodpovedať potenciálnemu) – dôjde k inflácií.

Štát používa rôzne nástroje hospodárskej politiky a svojimi opatreniami môže znížiť diskontnú sadzbu, a tým zvýhodniť úver. Zvýšia sa tým spotrebné a investičné výdavky a dôjde k inflácii. Príliš veľké zvýšenie štátnych výdavkov a s tým súvisiacich deficitov štátneho rozpočtu môže vyvolať infláciu.

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že teoretici jednotlivých makroekonomických škôl sa zhodujú v názoroch, že podstatou dopytovej inflácie je príliš vysoká úroveň výdavkov vzhľadom na danú ponuku tovarov, čiže priveľa výdavkov „naháňa“ príliš málo statkov.

Nákladová inflácia

Inflácia, ktorá vzniká na trhu na strane ponuky, napríklad v dôsledku prudkého rastu miezd alebo cien ropy, t. j. z iných príčin, ako je nadmerný dopyt po tovaroch, ktorý vedie k dopytovej inflácii. Pomocou aparátu kriviek agregátnej ponuky a agregátneho dopytu sa tlak nákladov zobrazuje ako posun krivky AS smerom nahor.

K ponukovej inflácii dochádza aj keď skutočný produkt je pod úrovňou potenciálneho produktu. Spôsobuje to zvýšenie nákladov. Nazýva sa tiež nákladovou infláciou. Tento typ inflácie je vyvolaný zvyšovaním cien vstupov, a to materiálov, surovín, miezd a pod. Ide o nákladmi tlačenú infláciu a dochádza k nej, aj keď neexistuje nadmerný agregátny dopyt, ktorý je spojený s inflačnou medzerou.

Tento typ inflácie sa objavil asi v tridsiatych rokoch a po II. svetovej vojne sa stal bežným V tomto období sa nákladová inflácia spájala hlavne s rastom nominálnych miezd. „Za vinníkov“ boli označované odbory, ktoré presadzovali zvyšovanie miezd nad úroveň prevyšujúcu tempo rastu produktivity práce. To však je len jedna z možných súvislostí, ktorá môže znásobiť nákladovú infláciu.

V sedemdesiatych rokoch pristúpili k nákladovej inflácii ďalšie faktory. Prudké zvýšenie cien ropy a iných surovín v roku 1973 a 1979 sú veľmi známym prípadom inflácie tlačenej nákladmi. To ovplyvnilo ekonomiku mnohých krajín. Aj politické udalosti môžu spôsobiť prudké cenové zvýšenia niektorých komodít a ovplyvniť rast nákladov, a tým vyvolať nákladovú infláciu. Vhodné prostredie na vznik inflácie tohto typu je oligopolná štruktúra trhu vo vyspelých trhových ekonomikách.

Inflácia tlačená nákladmi vzniká na strane ponuky, v situácii, keď v ekonomike neexistuje prebytok agregátneho dopytu. Spôsobená je rýchlym rastom výrobných nákladov všetkého druhu. Zníženie agregátnej ponuky, jej posun vľavo z AS do krivky AS1, vytvára podmienky pre zvýšenie miery inflácie. Ako sme uviedli, pokles agregátnej ponuky je vyvolaný zvýšením mzdových sadzieb alebo cien energie, surovín a materiálov. V dôsledku posunu krivky agregátnej ponuky na ASl sa posunie bod makroekonomickej rovnováhy z bodu E0 do bodu El. Znížil sa reálny resp. skutočný produkt z Y0 na Yl a cenová hladina sa zvýšila z P0 na Pl. Situácia, keď sa krivka agregátnej ponuky posúva vľavo a súčasne dochádza k poklesu skutočného produktu pri súbežnom raste cenovej hladiny, znamená stagfláciu.

Inflácia tlačená ponukou je vyvolávaná faktormi ako napr. : nedokonalá konkurencia, zvyšovanie nominálnych miezd, politické udalosti rôzneho charakteru a iné.

Nedokonalá konkurencia alebo oligopolná štruktúra trhu dnešných ekonomík znamená, že firmy v monopolnom alebo oligopolnom postavení majú vplyv na trhové ceny. Ak niektorá z takýchto firiem zvýši ceny a jej výrobky sú medziproduktami iných firiem, dochádza k reťazovitému zvýšeniu výrobných nákladov ostatných výrobcov a môže viest k nákladovej inflácii.

Odbory, ktoré sa dlho považovali za najväčšieho pôvodcu nákladovej inflácie, tlačili na rast nominálnych miezd, čo je dôležitá zložka výrobných nákladov. Ak nominálne mzdy rástli rýchlejším tempom ako produktivita práce, vyvolávalo to tento nákladový typ inflácie.

Politické udalosti (napr. : vojny, zmeny politického systému a pod.) môžu vyvolať prudké zvýšenie cien surovín a materiálov, resp. energie, ktoré sú strategickými v mnohých krajinách (napr. : ropa), a tým podstatne zvýšiť výrobné náklady. Aj takáto situácia môže znamenať vznik inflácie.

Rast nákladov môže znamenať aj prechod na menej kvalitné zdroje surovín alebo energie, čo zvyšuje dodatočné náklady na produkciu a môže viest k inflačným tlakom.

Medzi infláciou ťahanou dopytom a infláciou tlačenou nákladmi je úzka spojitosť. Za určitých okolností dochádza k ich prepojeniu, resp. jeden typ prechádza do druhého. Najznámejším príkladom tohto javu je cenovo-mzdová špirála.

Podstata cenovo-mzdovej špirály spočíva v predpoklade, že náklady na výrobu rastú každý rok povedzme o 3%. To znamená, že krivka agregátnej ponuky AS bude ďalší rok o 3% vyššie a ďalší rok o ďalšie 3% vyššie, atd.

Ak krivka agregátneho dopytu bude stúpať rovnakou rýchlosťou a bude blízko potenciálneho produktu, ceny budú tiež rásť o 3%. Bod makroekonomickej rovnováhy sa bude posúvať z bodu E0 do El, ďalej do E2, atď. Takéto rovnomerné stúpanie cien je zapríčinené zotrvačnou infláciou alebo tzv. efektom z očakávania.

Definície ďalších druhov inflácie

Proporcionálna inflácia

Proporcionálna inflácia je v podstate len teoretický predpoklad. Ak by všetky ceny a teda aj mzdy rástli ročne rovnakým tempom ( napr. 10%), v ekonomike by sa v podstate nič nezmenilo. Nemá vplyv na reálny produkt, efektívnosť, ani na rozdeľovanie dôchodkov. Úplná proporcionalita v skutočnosti nenastáva nikdy.

Neproporcionálna inflácia

Neproporcionálna inflácia predpokladá, že nie všetky ceny sa rovnako prispôsobujú inflačným trendom. To núti obyvateľstvo aj podnikateľov do operácií s hotovosťou. Premiestňujú sa zdroje.

Anticipovaná inflácia

Anticipovaná inflácia je očakávaná v priebehu budúceho obdobia. Môže byť zohľadňovaná v hospodárskych, kolektívnych a úverových zmluvách. Označuje sa tiež ako inertná.

Neanticipovaná inflácia

Neanticipovaná inflácia predstavuje rozdiel medzi skutočnou a očakávanou infláciou.

Otvorená inflácia

O otvorenej (zjavnej) inflácií hovoríme, ak je ekonomická nerovnováha spojená s rastom cenovej hladiny. V reálnej ekonomike v súčasnosti neexistuje absolútna pružnosť cien. Ide o ekonomiky s prevažne fixnými cenami, dochádza k rôznym zmenám, ktoré ovplyvňujú dopytové a ponukové funkcie.

Potlačená – blokovaná inflácia

Fixácia cien vytvára situáciu, v ktorej ceny prestávajú byť rovnovážnymi cenami. V ekonomike dochádza k nerovnováhe na trhu jednotlivých komodít i na trhu agregátnom. Chybné sú cenové relácie i celková cenová hladina. Pretože ceny sú fixované a nerastú, nedochádza k otvorenej, ale potlačenej alebo blokovanej inflácii.

Skrytá inflácia

Skrytá inflácia je prípadom, keď sa ceny menia, ale sa to neprejavuje v cenových indexoch; cenové indexy nám nesignalizujú infláciu. Vyplýva to z toho, že cenové indexy v realite nie sú schopné postihnúť všetky cenové pohyby, nezachycujú všetky ceny (napr. nových výrobkov), nemusia byť vybrané najvhodnejšie výrobky do spotrebného koša a nie je zachytený cenový vývoj tieňovej ekonomiky a pod.

Očakávaná inflácia

Jedným z dôležitých znakov a prejavov inflácie je, že má tendenciu pokračovať určitú dobu nezmeneným tempom A to aj za situácie, že už dozneli efekty inflačných tlakov a nové ešte nepôsobia. Inflácia má tendenciu k zotrvačnosti, ktorá je úzko spojená s pôsobením inflačných očakávaní. Ak si všetky ekonomické subjekty v priebehu času zvykli na pretrvávajúcu mieru inflácie, snažia sa brániť svoje ekonomické postavenie tým, že do všetkých kontraktov zabudovávajú očakávanú mieru inflácie. Firmy sa snažia zvyšovať ceny svojich produktov takým tempom, ktoré zodpovedá existujúcej miere inflácie. Tie isté opatrenia zavádzajú aj odbory a pracovníci pri podpisovaní kolektívnych dohôd. Takúto infláciu označujeme za infláciu zotrvačnú, očakávanú alebo inertnú.

Zotrvačnosť vplyv inflačných očakávaní vyvoláva určité časové oneskorenie v efektoch protiinflačnej politiky. Má tendenciu zotrvať dlhý čas po zabudovaní až do nového šoku, ktorý infláciu zvýši alebo naopak, zníži.

Vzhľadom k náväznosti zotrvačnej inflácie na existenciu inflačných očakávaní je potrebné pri potlačovaní inflácie v ekonomike počítať s určitým oneskorovaním efektov protiinflačnej politiky. Najprv musí dôjsť k zmene očakávania subjektov a ich opatrení. Zvyšujúce sa inflačné očakávania vedú k rastu inflácie, kým klesajúce očakávania pôsobia na pokles inflácie.

To znamená, že musíme brať do úvahy tzv. efekt z očakávania, pretože aj cenová aj mzdová politika firmy vychádza z určitých predpokladov o budúcom ekonomickom vývoji. To sa týka i odhadu miery inflácie. Ak makroekonomické subjekty očakávajú mieru inflácie napr. 7 %, potom tento predpoklad automaticky zabudujú do svojich rozhodnutí o budúcich cenách a mzdách. Tak môže dôjsť k situácií, že sa tieto predpoklady stanú skutočnými.

Napriek vládnym protiinflačným opatreniam je potrebné, aby jednotlivé subjekty nadobudli presvedčenie, že k poklesu miery inflácie dôjde. Pokiaľ sa ich predstavy o budúcom vývoji nezmenia, í naďalej budú do cien a miezd zakomponovávať očakávanú infláciu. To je tiež jeden z problémov, pre ktorý je bol proti inflácií taký ťažký.

Inflácia je väčšinou chápaná ako peňažný jav. Z dlhodobého hľadiska existuje medzi infláciou a množstvom peňazí v obehu úzka súvislosť. Z tohto pohľadu by k hyperinflácií nemuselo dochádzať, keby vlády neumožňovali ďalšie vydávanie peňazí, resp. zvyšovanie množstva peňazí v obehu. Vo vzťahu k inflácii má dôležité postavenie centrálna (ceduľová) banka. Vieme, že rast cien vyvoláva zvýšený dopyt po peniazoch, keď centrálna banka nezvyšuje ponuku peňazí rovnakým tempom; rastie úroková miera a postupne to vedie k poklesu spotreby i investícií. Ak sa nemenia ostatné makroekonomické faktory, znamená to nakoniec pokles cien.

Inflácia ako rast celkovej cenovej hladiny má tendenciu rásť, len za predpokladu, že centrálna (ceduľová) banka reaguje na zvýšenie dopytu Po peniazoch zvýšením množstva peňazí v obehu takou istou alebo väčšou mierou.

Za predpokladu, že sa inflácia bude pohybovať okolo svojej očakávanej miery, nedôjde k jej prudkým výkyvom.

V reálnom ekonomickom systéme však existujú sily, ktoré ju ovplyvňujú k rastu a poklesu. Hlavnými príčinami sú dopytová a ponuková inflácia.

Ekonomický efekt inflácie

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že čím sú ceny pružnejšie, tým väčšia časť inflácie Je otvorená; čím sú ceny menej pružné, tým viac sa inflácia presúva do skrytej a potlačenej.

Dôsledky inflácie ovplyvňujú všetky sféry ekonomického života a vyvolávajú sociálne napätie. Inflačný rast cien stále prerozdeľuje dôchodky medzi rôzne skupiny obyvateľstva, čo má predovšetkým dopad na sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Sú ovplyvňované nielen fixné dôchodky, ale aj mzdy a platy, lebo cenová hladina spotrebných tovarov a služieb rastie rýchlejšie ako nominálne mzdy.

Úzka súvislosť je medzi infláciou, výrobou a ekonomickým rastom. Rýchle tempo inflácie brzdí ekonomický rast a vedie k stagnácii výroby. Rast cien znižuje kúpyschopnosť spotrebiteľov, rast cien základných životných potrieb (nájomné, potraviny a pod.) znižuje zdroje dôchodkov použiteľných na ostatné tovary a mení štruktúru spotreby.

Inflácia má podstatný vplyv na vonkajšiu ekonomickú rovnováhu. Rýchlejší rast cien v jednej krajine v porovnaní so zahraničím posilňuje tendencie k pasívnej platobnej bilancií, lebo vývoz sa stáva (pri vyššej cenovej hladine doma) nevýhodný a klesá, zatiaľ čo dovoz narastá. Prevaha dovozu nad vývozom posilňuje prevahu ponuky nad dopytom V závislosti od tejto nerovnováhy sa znižujú stimuly ekonomického rastu.

Rázna miera inflácie v jednotlivých krajinách je hlavnou príčinou toho, že pri absolútnom poklese kúpnej sily jednotlivých mien dochádza k neustálym výkyvom menových kurzov. Menové kurzy s nižšou mierou inflácie rastú a naopak. Pohyblivé menové kurzy vznikli ako dôsledok tohto javu.

Cválajúca inflácia nepriaznivo ovplyvňuje medzinárodný obchod, lebo stagnácia výroby vedie k obmedzovaniu vzájomných importov a brzdí sa rozvoj medzinárodnej de)by práce, a tým aj ekonomický rast. Zároveň vedie k stagnácii výroby, má za následok rast nezamestnanosti, pokles spotreby a zmenu štruktúry spotreby. Vyvoláva sociálne problémy poklesom reálnej mzdy, znehodnocovaním úspor, starobných a iných fixných dôchodkov a pod.

Inflačné javy môžu mať aj stimulačné účinky, ale len pri miernej inflácii. Ak sa prekročí určitá hranica, narušuje sa celý mechanizmus fungovania ekonomiky a jej rast. Preto sa ekonomiky snažia infláciu udržať v prijateľných hraniciach.

Inflácia má prerozdeľovací efekt, čo znamená, že jej dopad je dvojaký:

• a) postihovaní sú majitelia peňazí a veritelia;
• b) zvýhodnení sú majitelia tovaru a dlžníci.

Z hľadiska rozdelenia inflácie na otvorenú, potlačenú a skrytú môžeme konštatovať, že otvorená inflácia je relatívne najmenším zlom (nehovoríme o hyperinflácií), a že skrytá a potlačená sa podstatne horšie: Dôsledky otvorenej inflácie sú:

• znehodnotenie informácie skrytej v cenách,
• znehodnotenie finančných aktív a
• zásah do rozdeľovacích procesov.

Dôsledky skrytej inflácie sú rovnaké ako pri otvorenej inflácii, ale hlavným dôsledkom je obrovská strata efektívnosti ekonomiky. Skrytá inflácia pôsobí na spotrebiteľa priamo, znižuje jeho reálny dôchodok a nepriamo tím, že zvyšuje dôchodky výrobcov a umožňuje im nehospodárnosť prenášať na spotrebiteľa. Pri potlačenej inflácii vo vzťahu k spotrebiteľovi jediným efektom je zníženie blahobytu, neuspokojený dopyt a hľadanie náhradného riešenia. Vznikajú vynútené úspory, nákup iného dostatkového tovaru a pod. Vo vzťahu k výrobcovi ide o zložitejší problém Ak sa naruší rovnováha na trhu medziproduktov alebo investičných statkov dochádza k narušeniu schopnosti výrobcov vyrábať a je ohrozený celkový výrobný kolobeh. Kumulujú sa tu rôzne efekty:

• blokovaná ekonomická, aktivita,
• udržiavanie aktivity na tej istej úrovni, ale rastú náklady (ide o blokačné efekty).

V tejto súvislosti poznáme ešte nepriame efekty, ktoré v dôsledku deformácií vedú k zmene výsledkov činnosti ekonomických subjektov prostredníctvom zmien v ich správaní sa.

Inflácia, nezamestnanosť, rast miezd

Vzťah inflácie, nezamestnanosti a rast miezd vykresľuje Phillipsova krivka. Medzi mierou inflácie a mierou nezamestnanosti existuje tesná závislosť nepriameho charakteru, ktorá vošla do dejín ekonómie ako tzv. Phillipsova krivka. Svoj názov dostala podľa novozélandského ekonóma A. W. Phillipsa, ktorý sa pokúsil kvantifikovať čo určuje mzdovú infláciu. Po preštudovaní údajov za vyše 100 rokov v USA o nezamestnanosti a mzdách zistil závislosť medzi týmito javmi. Teoreticky sa dá očakávať, že čím nižšia je miera nezamestnanosti, tým viac budú rásť peňažné mzdy.

Phillipsova krivka

Phillipsova krivka zobrazuje vzťah medzi nezamestnanosťou a infláciou. Stupnica, ktorá vyjadruje mzdy, má posunutý začiatok oproti osi, ktorá vyjadruje infláciu. Je tu vyjadrený rast priemernej produktivity práce. Záver grafu ukazuje na inverzný vzťah inflácie a nezamestnanosti. Demonštruje, že na udržanie nízkej miery inflácie je potrebná vyššia nezamestnanosť.

Medzi mierou inflácie a mierou nezamestnanosti existuje tesná závislosť nepriameho charakteru, ktorá vošla do dejín ekonómie ako tzv. Phillipsova krivka. Svoj názov dostala podľa novozélandského ekonóma A. W. Phillipsa, ktorý sa pokúsil kvantifikovať, čo určuje mzdovú infláciu. Po preštudovaní údajov (za vyše l00 rokov v USA) o nezamestnanosti a mzdách zistil závislosť medzi týmito javmi.

Zobrazuje sa tu vzťah medzi nezamestnanosťou a infláciou: Stupnica, ktorá vyjadruje mzdy, má posunutý začiatok oproti osi; ktorá vyjadruje infláciu. Je tu vyjadrený 2% rast priemernej produktivity práce: Záver grafu ukazuje na inverzný vzťah inflácie a nezamestnanosti. Demonštruje, že na udržanie nízkej inflácie je potrebná vyššia nezamestnanosť. A. W. Phillips však nedoviedol závislosť medzi nezamestnanosťou, mzdami a cenami do polohy, ako ju ovplyvňujú štrukturálne zmeny. Zostal len pri skúmaní vzťahu dynamiky miezd a nezamestnanosti.

Početné diskusie k tejto otázke nakoniec vyústili do tvrdenia, že Phillipsova krivka platí len pri potláčanej inflácii a nezamestnanosti a nedá sa aplikovať pri chronickej inflácii.

Aj z týchto dôvodov sa dnes len ojedinele stretávame s pôvodným tvarom a výkladom Phillipsovej krivky. Jej pôvodný tvar obhajujú prakticky len keynesovci. Tí v chápaní tejto krivky zdôrazňujú nedobrovoľnú nezamestnanosť. Nezamestnanosť sa znižuje, dopyt po pracovníkoch sa zvyšuje pomocou opatrení, ktoré podporujú vývoj celkového efektívneho dopytu. Rastúci dopyt po pracovníkoch zvyšuje nominálne mzdy a vyvoláva infláciu až pri „určitej“ úrovni nezamestnanosti.

Iný pohľad majú monetaristi, ktorí vychádzajú z prirodzenej miery nezamestnanosti (mobilitou pracovných síl, informáciami o voľných miestach, populačnými trendmi a pod.). Tvrdia, že štátne výdavky znížia nezamestnanosť len vtedy, ak sú financované pomocou dodatočnej emisie peňazí a za podmienky, že sa nová miera inflácie nepremietne do nominálnych miezd. Zníženie nezamestnanosti pod prirodzenú mieru môže byt len dočasné a len za cenu rastúcej inflácie. Z ich teórie vyplýva, že prirodzená miera nezamestnanosti sa vyvíja nezávisle od inflácie a Phillipsova krivka nadobúda vertikálny priebeh. Vzájomný vzťah vysvetľujú monetaristi opačne, t. j. ako vzťah od inflácie k nezamestnanosti.

Ku krivke sa vyjadrujú aj ekonómovia strany ponuky, ktorí si myslia, že jej priebeh môžu ovplyvniť vhodnou peňažnou a fiškálnou politikou.

Uvedená nepriama závislosť s istými obmenami slúžila vo väčšine štandardný1ch učebníc až do 70. rokov na objasňovanie inflačného vývoja. V priebehu 70. a ô0. rokov došlo k prehodnoteniu záverov vyplývajúcich z Phillipsovej krivky, a to predovšetkým z dôvodov zmenených príčin, ktoré vyvolávajú infláciu. Kým priebeh Phillipsovej krivky v 60. rokoch bol daný tým, že okrem dopytového tlaku ostatné činitele inflácie boli konštantné (väčšina zmien v miere inflácie bola sôbsobená zmenou celkového produktu, čo spôsobilo vzrast inflácie aj v období nízkej miery nezamestnanosti a pokles pri rastúcej nezamestnanosti), v 70, rokoch začali pôsobiť ostatné faktory (napr. rast cien dovážaných surovín, ropný šok spôsobil nárast nákladov a pod.). Začal sa prejavovať vplyv faktora „očakávanie cenového vývoja“, ktorý infláciu a celú situáciu naďalej komplikujú a menia oproti predchádzajúcemu obdobiu.

Aj keď dnes nemôžeme Phillipsovu krivku považovať za všeobecný nástroj na porovnávanie nezamestnanosti a inflácie (a ich vzájomného vzťahu), aj tak treba zdôrazniť, že miera inflácie a miera nezamestnanosti sa vzájomne ovplyvňujú, že tu pôsobí celý rad faktorov a záleží na tom, k akým zmenám v ich hodnotách dochádza, ktoré tento vzťah priamo, či nepriamo podmieňujú.

Údaje z jednotlivých trhových ekonomík vyspelých štátov ukazujú, že koncom 80. rokov sa podarilo infláciu udržať na nízkej úrovni a nezamestnanosť v prijateľných hraniciach. Pravda, je otázkou, za akých podmienok je možné realizovať hospodársku politiku s takýmito prijateľnými výsledkami a ako dlho.

Keynesovský pohľad na phillipsovu krivku

Phillips však nedoviedol závislosť medzi nezamestnanosťou, mzdami a cenami do polohy, ako ju ovplyvňujú štrukturálne zmeny. Zostal len pri skúmaní vzťahu dynamiky miezd a nezamestnanosti. Početné diskusie k tejto otázke nakoniec vyústili do tvrdenia, že Phillipsova krivka platí len pri potláčanej inflácii a nezamestnanosti a nedá sa aplikovať pri chronickej inflácii. Aj z týchto dôvodov sa dnes ojedinele stretávame s pôvodným tvarom a výkladom Phillipsovej krivky. Jej pôvodný tvar obhajujú prakticky len Keynes a keynesovci.

Monetaristický pohľad na phillipsovu krivku

Iný pohľad majú monetaristi, ktorí vychádzajú z prirodzenej miery nezamestnanosti (mobilitou pracovných síl, informáciami o voľných miestach, populačnými trendami atď.) Tvrdia, že štátne výdavky znížia nezamestnanosť len vtedy, ak sú financované pomocou dodatočnej emisie peňazí a za podmienky, že sa nová miera inflácie nepremietne do nominálnych miezd. Zníženie nezamestnanosti pod prirodzenú mieru môže byť len dočasné a len za cenu rastúcej inflácie. Z ich teórie vyplýva, že prirodzená miera nezamestnanosti sa vyvíja nezávisle od inflácie a Phillipsova krivka nadobúda vertikálny priebeh. Vzájomný vzťah vysvetľujú monetaristi opačne, t.j. ako vzťah od inflácie k nezamestnanosti.

Dezinflácia

Dezinflácia znamená pokles miery inflácie, resp. Snahu ukončiť infláciu, ktorou by sa nemala privodiť deflácia.Ide napr. O pozastavenie príčin, ktoré vyvolali dodatočný rast kúpnej sily ekonomických subjektov a vyvolali infláciu. Dezinflácia neznamená pokles cenovej hladiny, ale situáciu, keď cenová hladina rastie pomalším tempom.

Deflácia

Deflácia nastáva, ak celková cenová hladina poklesla. Ide o znižovanie celkovej cenovej hladiny. Najčastejšie sa definuje ako opak inflácie, ktorá vzniká, keď celková cenová hladina klesá. Deflácia neznamená vyjadrenie určitého stavu, ale súbor opatrení, ktorými sa dosahuje znižovanie celkovej cenovej hladiny a na rozdiel od inflácie ju môžeme označiť ako určitú politiku. Neznamená návrat k pôvodnému stavu, ale znamená nabaliť k negatívam, ktoré boli spôsobené infláciou nové, ďalšie problémy.

Čistá inflácia

Čistá inflácia je zabudovaná v trhu a jej vývoj je ovplyvňovaný zmenami v ponuke a dopyte, t.j. rast ceny vyvolá pokles dopytu po tovare a v spotrebnom koši sa cenový rozdiel eliminuje. Súčasťou čistej inflácie sú prevažne administratívne opatrenia, ktoré sa zavádzajú v snahe riešiť makroekonomickú nerovnováhu.

Jadrová inflácia

Jadrová inflácia kvantifikuje mieru rastu cenovej hladiny očistenú od vplyvu regulovaných cien, zmien nepriamych daní a dotácií a zahŕňa všetky položky spotrebného koša, z ktorého sa vylúčili položky s regulovanými cenami. Môžeme ju vyjadriť takto: Jadrová inflácia = čistá inflácia + potraviny, resp. Jadrová inflácia = ostatné obchodovateľné tovary + trhové služby + potraviny

Základ pre výpočet jadrovej inflácie zahŕňa aj potraviny a je očistený od vplyvu:

• administratívnych opatrení,
• daňových zmien,
• dotácií a
• regulovaných cien.

Jadrová inflácia sa líši od celkovej medziročnej inflácie a závisí od zvyšovania regulovaných cien. Súčasná inflácia nemá svoj základ len v peňažnej sfére, t.j. V nadmernej emisii peňazí na krytie deficitov štátneho rozpočtu, ale predovšetkým v poruchách vznikajúcich v reálnej ekonomike v dôsledku zmien v mechanizme jej fungovania.

Stagflácia

Stagflácia vzniká vtedy, keď sa krivka agregátnej ponuky posúva vľavo a súčasne dochádza k poklesu skutočného GNP pri raste cenovej hladiny. Tento jav sa stal typickým pre vývoj trhových ekonomík v sedemdesiatych rokoch, kedy dochádzalo súčasne k rastu nezamestnanosti a k inflácii. Vznikal aj v podmienkach, keď sa ekonomiky nachádzali dokonca v recesii.

Stagflácia môže byt prirodzeným dôsledkom prispôsobovania sa ekonomiky v dôsledku existencie inflačnej medzery. Môže ju vyvolať celý rad činiteľov: Napr. k stagflácií môže dôjsť v dôsledku pôsobenia silných vonkajších činiteľov. Medzi takéto patrili napríklad ropné šoky v rokoch 1973 a 1979. Dochádza k nej v dôsledku nákladmi tlačenej inflácie aj v podmienkach hospodárskej stagnácie či recesie, keď odbory tlačia na zvýšenie nominálnych miezd resp. mzdových sadzieb.

Stagflácia vzniká v dôsledku výrazného rastu položiek výrobných nákladov, ako sú mzdy a platy , suroviny či ceny energie v súvislosti s poklesom či stagnovaním výroby a pri obmedzovaní agregátnej ponuky. Odstraňovanie inflačnej medzery má za dôsledok stagfláciu. Posun krivky agregátneho dopytu AD do AD1 je sprevádzaný infláciou ťahanou dopytom. Rovnováha sa posunie do bodu El, ktorý leží vpravo od potenciálneho produktu, a preto budú inflačné tlaky pokračovať. Sprievodným javom bude mzdová inflácia, ktorá posunie krivku agregátnej ponuky z AS do ASl a rovnováha sa obnoví v bode E2. Bod rovnováhy mohol nastať ešte ďalej, vľavo od potenciálneho produktu. Stagflácia je typický jav súčasných trhových ekonomík a veľmi ťažko sa odstraňuje.

Slumpflácia

Ďalším prejavom trhových ekonomík v súčasnosti je slumflácia, t. j. inflácia, ktorá vzniká v období recesie. Predpokladajme situáciu, keď sa nemení veľkosť agregátneho dopytu a zníži sa agregátna ponuka. Pôvodná makroekonomická rovnováha je v bode E, kde skutočný aj potenciálny produkt sú zhodné veličiny. Výrobcom sa zvýšili náklady (napr. v dôsledku rastu cien energie) a krátkodobá krivká agregátnej ponuky sa posunú hore do AS1. Situácia, ktorá nastala, znamená posun rovnováhy do bodu El, reálny produkt sa znížil, prebieha recesia. Oproti predchádzajúcej situácii vzrástla cenová hladina, prejavila sa inflácia. Jav, pri ktorom dochádza súčasne k recesii a k rastu cien (čiže k inflácii) nazývame slumpfláciou.

Teórie inflácie

Keynesovský výklad inflácie

Keynes sa vo svojej Všeobecnej teórii zamestnanosti, úroku a peňazí zameral na otázky stimulovania celkového efektívneho dopytu a jednoducho predpokladal, že ak sa nedosiahne tzv. plná zamestnanosť, rast obeživa nemôže mať inflačné dôsledky. Pri neúplnej zamestnanosti, zmeny v množstve obeživa pôsobia najskôr na výrobu a zamestnanosť a len keď sa prejaví obmedzenosť výrobných faktorov, aj na ceny.

Keynes venoval inflácii pozornosť až vtedy, keď bolo zjavné, že prechod na vojnovú ekonomiku bude spojený so vznikom prebytočného kúpyschopného dopytu. V sérií 3 článkov na konci 30-tych rokov (How to Pay for the Ware) rozpracúva koncepciu tzv. inflačnej medzery. Táto vzniká pri „plnej“ zamestnanosti a plnom využití výrobných kapacít. Predstavuje nerealizovaný kúpyschopný dopyt, ktorý vedie k inflačnému znehodnoteniu úspor, k znovuzrodeniu dôchodkov a napokon ku koncentrácii peňazí v bankách štátu.

Protiinflačná politika sa má potom orientovať na ohraničenie vývoja celkového efektívneho dopytu prostredníctvom fiškálnej politiky a obmedzenia štátnych výdavkov.

Monetaristický výklad

Primárnym zdrojom nerovnováhy kapitalistickej ekonomiky je podľa nich nadmerné množstvo peňazí v obehu v pomere ku tovarom a službám. Preto sa zaujímajú o činitele určujúce dopyt a ponuku peňazí. Dopyt po peniazoch sa dá určiť a jeho vývoj má stabilný charakter. Ponuka peňazí závisí celkom od politiky peňažných inštitúcií ktoré pri emisii peňazí podliehajú pôsobeniu rôznych technických, politických a psychologických činiteľov.

Preto nie je isté, či ponuka peňazí bude zodpovedať dopytu po peniazoch. Za týchto okolností vyslovujú monetaristi požiadavku, aby sa ponuka peňazí zvyšovala ročne o 3 až 5 % ú (dlhodobé tempo rastu hrubého národného produktu).

Súčasná inflácia je teda podľa monetaristov zákonitým dôsledkom nesprávnej politiky peňažných inštitúcií, ktoré porušujú prísne stanovené pravidlá a nadmernou ponukou peňazí stimulujú inflačné očakávania. Rozlišujú medzi anticipovanou a neanticipovanou infláciou. Súčasný rast cien kvalifikujú ako neúplne anticipovanú infláciu, pri ktorej sa vývoj nedá predpovedať.

Teórie dopytovej inflácie

Spoločným znakom početných verzií tejto teórie je odvodenie inflačného rastu cien z rozdielneho vývoja celkového efektívneho dopytu a možností jeho uspokojovania.

Keynesovské verzie sústreďujú pozornosť na vývoj dôchodkov a výdavkov a orientujú protiinflačnú politiku na rozpočtovú a dôchodkovú politiku (klesajúce výdavky štátu, rastúce dane a obmedzená emisia peňazí).

Monetaristi zase zdôrazňujú prioritnú úlohu množstva peňazí v obehu. Monetaristickú verziu rozpracovali najmä M. Friedman a P. Cagan, analyzujúci vplyv zmien v rýchlosti obehu peňazí na infláciu, ako aj E. M. Lerner, ktorý zdôraznil efektívnosť peňažných reforiem v boli proti inflácii.

Teórie nákladovej inflácie

Vidia hlavný zdroj inflácie na strane ponuky, a preto sa sústreďujú na analýzu vplyvu výrobných nákladov na rast cien. Dnes zdôrazňujú, že nielen odbory ale aj podnikatelia a štát sú zodpovední za infláciu. Podnikatelia nemajú pristúpiť na mzdové požiadavky pracujúcich a štát má presvedčiť odbory a podnikateľov, že majú odstúpiť od politiky rastúcich dôchodkov. Súčasná protiinflačná politika sa preto zamerala, najmä v USA na „dobrovoľnú“ kontrolu rastu miezd a cien.

Teória nákladovej inflácie je pomerne jednoduchá, ak berie do úvahy buď rast mzdových nákladov, alebo rast materiálových nákladov. V prvom prípade rastúce mzdy spôsobujú rast celkového dopytu a prostredníctvom zvyšujúcich sa mzdových nákladov vyvolávajú ďalší rast cien a miezd. V druhom prípade rastúce materiálové náklady sa môžu realizovať len vtedy, keď rastie efektívny dopyt, ceny a mzdy.

Teória sa komplikuje, keď sa pokúša vysvetliť súčasné pôsobenie. W. Thorp a R. Quandl sformulovali nový výklad, ktorý spája infláciu s povojnovou orientáciou hospodárskej politiky. Keynesovská politika umožnila odborom vytvoriť nátlakovú skupinu, ktorá sa snaží spotrebovať viac, ako je jej podiel na národnom dôchodku. To vyvoláva disproporcie, narúša stabilitu. Podnikatelia súhlasia s rastom miezd, pretože tento rast môžu premietnuť do cien.

Dnes sa k teórii nákladovej inflácie hlásia G. Ackley, Ch. Mulvey, G. Haberler, W Ropke a E Wiles.

Význam a úloha očakávaní pri rozvoji inflácie sa začali zdôrazňovať po r. 1975. Očakávania budúceho rastu cien sú hybná sila rozvíjania mzdovo-cenovej špirály: Tempo súčasného a predpokladaného rastu cien určuje mzdové požiadavky odborov. Odbory sa riadia tzv. demonštračným efektom a bez ohľadu na skutočný vývoj produktivity práce v danom odvetví sa snažia dosiahnuť úroveň miezd v najpokrokovejších odvetviach.

Teórie zmiešanej inflácie

Najnovšie sa prejavuje snaha vysvetliť infláciu ako dôsledok vzájomného prelínania a vplyvu ekonomických a neekonomických činiteľov. W. Heller, R, J. Gordon, S: Welntraub, T Moore konštatujú, že je veľmi ťažké špecifikovať, či sa ceny zvyšovali vplyvom prudko rastúcich nákladov, nadmerného dopytu alebo rôznych politických faktorov pôsobiacich na rozvoj svetového obchodu.

Osobitná pozornosť sa venuje vývoju na svetovom trhu a nedostatku surovín a energií, ktorý viedol k tzv. šoku ponuky a spôsobil, že v rokoch 1972-74 sa štyrikrát zvýšili ceny nerastných surovín, palív a poľnohospodárskych produktov.

Čoraz väčšiu pozornosť venujú teórie inflácie výkladu medzinárodných aspektov inflačných procesov; aby ukázali, ako vývoj na svetovom trhu negatívne ovplyvňoval ekonomiku jednotlivých krajín.

Koncepcia tzv. importovanej inflácie sa zameriava na analýzu mechanizmu prelievania inflácie v uzavretej a v otvorenej ekonomike podľa miery závislosti od zahraničného obchodu.

Dôležitú úlohu majú zmeny v menových vzťahoch. Tieto sú späté s tzv. štandardnou peňažnou infláciou, ktorá je výsledkom povojnového usporiadania menových vzťahov a tvorby medzinárodnej likvidity prostredníctvom rastúceho deficitu platobnej bilancie USA.

V tejto súvislosti R. Mundell, A. Laffer a ďalší dokazujú, že prechod od pevných kurzov k plávajúcim viedol k zrýchleniu tempa rastu cien.

Aktuálne informácie o inflácii

Aktuálne makroekonomické ukazovatele SR (nezamestnanosť, inflácia, HDP, obchodná a platobná bilancia, …) nájdete na stránke Ekonomika Slovenska.

Harmonizovaný index spotrebiteľských cien

Harmonizované indexy spotrebiteľských cien (HICP) sa zostavujú pre medzinárodné porovnávania inflácie spotrebiteľských cien. Používajú sa na posúdenie kritéria inflačného približovania podľa požiadaviek stanovených v článku 121 Amsterdamskej zmluvy a Európskou centrálnou bankou (ECB) so zámerom stanoviť cenovú stabilitu pre účely menovej politiky. ECB určuje cenovú stabilitu na základe ročnej miery zmeny harmonizovaných indexov spotrebiteľských cien v eurozóne. Harmonizované indexy spotrebiteľských cien (HICP) sa zostavujú na základe harmonizovaných štandardov, ktoré sú záväzné pre všetky členské štáty EÚ. HICP koncepčne zodpovedajú cenovým indexom Laspeyresovho typu a vypočítavajú sa ako ročné reťazové indexy, ktoré zohľadňujú každoročnú zmenu ich váh. COICOP (Klasifikácia individuálnej spotreby podľa účelu) sa používa ako spoločná východisková klasifikácia pre harmonizované indexy spotrebiteľských cien. Znenie tejto klasifikácie (COICOP / HICP) bolo osobitne upravené pre harmonizované indexy spotrebiteľských cien. Dielčie indexy publikované Eurostatom sú založené na tejto klasifikácii. Za referenčné obdobie pre stanovené harmonizované indexy spotrebiteľských cien (HICP) sa považuje priemer roka 2005=100. Miera rastu sa počíta zo zverejnených indexov. Indexy a miera rastu vzhľadom k predchádzajúcemu mesiacu (M/M-1) a tiež k rovnakému mesiacu predchádzajúceho roka nie sú očistené od sezónnych vplyvov ani od vplyvu počtu pracovných dní.

Spotrebný kôš

Spotrebný kôš je v ekonómii kombinácia množstva statkov, ktoré sa spotrebúvajú. V teórii spotrebiteľa spotrebiteľ určuje svoje preferencie pre jednotlivé spotrebné koše. V zjednodušenej forme, ktorá sa používa pre analýzu, spotrebiteľ porovnáva spotrebné koše tvorené určitým množstvom statku X (napr. káva) a určitým množstvom statku Y (napr. rožok). V makroekonómii je spotrebný kôš používaný na meranie cenovej hladiny, resp. miery inflácie. V tomto prípade predstavuje spotrebný kôš reprezentatívnu skupinu statkov. Takýto spotrebný kôš môže obsahovať výdavky na bývanie, stravu, kultúru a pod.

Položky spotrebného koša

1. Obchodovateľné položky spotrebného koša, v tom:

• 1.1 potraviny (okrem alkoholických nápojov)
• 1.2 ostatné obchodovateľné tovary

2. Neochodovateľné položky spotrebného koša, v tom:

• 2.1 regulované ceny
• 2.2 trhové služby

Výpočet čistej inflácie

Čistá inflácia je súčet položky 1.2 a 2.2 a môžeme ju vyjadriť takto: Čistá inflácia = ostatné obchodovateľné tovary + trhové služby

Čistá inflácia je zabudovaná v trhu a jej vývoj je ovplyvňovaný zmenami v ponuke a dopyte, t.j. rast ceny vyvolá pokles dopytu po tovare a v spotrebnom koši sa cenový rozdiel eliminuje. Súčasťou čistej inflácie sú prevažne administratívne opatrenia, ktoré sa zavádzajú v snahe riešiť makroekonomickú nerovnováhu.

Spotrebný kôš

Aktuálne položky spotrebného koša nájdete na stránke Spotrebný kôš.

Vysvetlivky symbolov

• Ležatá čiarka (–): jav sa nevyskytoval
• Ležatý krížik (x): zápis nie je možný z logických dôvodov
• Bodka (•): údaj nie je k dispozícii alebo je nespoľahlivý
• Veľké D (D): údaj nie je možné publikovať pre jeho dôverný charakter
• v tom: znamená úplný výber položiek
• z toho: znamená neúplný výber položiek
• Znak zlomu (~): prerušenie porovnateľnosti časového radu z metodických alebo iných dôvodov
• Nula (0; 0,0; 00): znamená viac ako nulu, ale menej ako najmenšiu jednotku vyjadriteľnú v tabuľke